Môj životný príbeh

Už vo veľmi mladom veku som zistila, čo je skutočný strach. To som ešte ale vtedy netušila, ako veľmi ma to v živote zmení a ovplyvní moje dôležité životné rozhodnutia. Niektoré životné skúsenosti na nás majú taký silný vplyv, že sa stanú súčasťou našej psychologickej DNA.

Ukážem vám, ako sa môj psychologický program stal podmienečným. V živote to, ako vnímame samých seba a svet okolo nás, ovplyvňuje veľa rozličných faktorov. Prvý dôležitý faktor, ktorý ovplyvnil vývoj mojej osobnosti, prišiel s prvou traumatickou ranou, keď som mala deväť rokov. Táto rana prišla nečakane po tom, čo moju mamu operovali a ona o pár dní neskôr podľahla zdravotným komplikáciám. Verím, že to bol kritický moment môjho detstva, pretože od tohto momentu sa život, ako som ho dovtedy poznala, úplne zmenil. Kritické životné momenty sú pre nás emočne tak náročné, že sa zapíšu do nášho podvedomia. A presne tak isto sa zapísal ten môj do mojej pamäti a je pre mňa natoľko živý, že si ho viem dodnes presne vybaviť, ako by sa stal iba včera

Živo si pamätám, ako prechádzam popri nemocničnom vozíku. Pamätám sa na sivú pleť mojej mamy, z ktorej sa prirodzená farba úplne vytratila. Napriek tomu, že som bola ešte len dieťa, pri pohľade na ňu som vedela, že trpí bolesťami.

Hovorila to za ňu jej tvár, jej popraskané pery a absencia jej láskyplného pohľadu v jej očiach. Pamätám si, že jej energia tam už nebola, necítila som jej silu, ktorú vždy prejavovala a vyžarovala. A netušila som, že je to naposledy, čo ju vidím dýchať, a že je to naposledy, čo sa jej dotýkam. O pár dní neskôr nám zavolali z nemocnice, že podľahla zdravotným komplikáciám. Vtedy sa navždy zmenil môj psychologický program a ja som už nikdy nebola taká istá ako pred smrťou mojej mamy. Po tejto veľkej emocionálnej strate nastala úplne nová kapitola môjho života.

Kapitola s názvom Ako urobiť druhých šťastnými, aby ma mali radi a neopustili ma? Zo všetkých ľudí som sa najviac snažila urobiť šťastného môjho otca. No napriek tomu, že som sa tak veľmi o to usilovala, stále som vnímala, že som vo svojom snažení neúspešná.

 

Moja „neschopnosť“ urobiť otca opäť šťastným vytvorila vo mne akýsi základ pre podmienečné jadrové presvedčenia, že nie som dosť dobrá. Každý sa vyrovnáva so stratou milovanej osoby inak. Môj otec, tak ako veľa ľudí, si z času na čas vypil, aby utlmil svoju emočnú bolesť. Vedela som, že je smutný a že trpí. Zo dňa na deň ostal sám s dvoma maloletými deťmi. A ja som sa o neho bála, bála som sa, že prídem ešte aj o neho! Bála som sa, že ho stratím a nezostane mi nikto! Netušila som, čo očakávať od budúcnosti! A tak sa strach a úzkosť pridali k môjmu podmienečnému psychologickému programu. Moja emocionálna bolesť zo straty matky sa znásobovala tým, že sme doma vôbec o nej nehovorili. Obávala som sa aj toho, že ak vôbec poviem, ako veľmi mi chýba a ako mi je za ňou smutno, vyvolá to v otcovi, ktorého som nadovšetko milovala a bola mu vďačná, že sa o mňa stará, ešte väčšiu emocionálnu bolesť, ktorú bude riešiť alkoholom. A tak som po dlhé roky všetku svoju emocionálnu bolesť držala v sebe.

Roky plynuli a my sme vôbec nehovorili o mame, ako keby ani nebola existovala. Navyše, po jej smrti u nás doma nastala úplne iná rodinná dynamika. Moja len o rok a pol staršia sestra zrazu nadobudla rolu akejsi náhradnej matky. Zadeľovala mi, čo mám urobiť, čo treba upratať, a tak sa aj súrodenecká nerovnováha zapísala do môjho už narušeného psychologického programu. Tým, že sestra bola sama ešte len dieťa, riadila domácnosť cez kritiku a výčitky. A ja som sa začala vnímať ako akási čierna ovca rodiny. Každodenná kritika sa stala pre mňa natoľko samozrejmá, že som ju považovala za normálny spôsob komunikácie, fungovania, ba dokonca aj za prejav lásky. A to všetko pridávalo len mojej emočnej bolesti. Vtedy som nemohla ani tušiť, že sa raz stanem psychologičkou. No už som vedela, že mojou misiou bude nájsť spôsob, ako pomôcť svetu, aby sa stal lepším a viac milujúcim miestom. Nestalo sa tak hneď.

Na ďalších dvadsať rokov mi osud určil úplne iný smer, a to aj hlavne pre môj podmienečný program, ktorý mi kázal robiť to, čo chcú druhí, napĺňať ich potreby, a nie tie moje! A tak som sa vybrala hľadať lásku do sveta. Chcela som začať odznova a s čistým štítom. Však doma sa mi väčšinou dostalo len kritiky. Odišla som do Nemecka, dúfajúc, že tu nájdem šťastie. Zakotvila som vo Wiesbadene, kde som pracovala ako aupairka. No ale aj táto životná skúsenosť mi dala veľa emocionálnej bolesti, pretože som sa ťažko vyrovnávala nielen s odchodom z domu, ale aj s kultúrnymi rozdielmi. Všetky tieto životné skúsenosti viedli k tomu, že môj narušený psychologický program bol úplne destabilizovaný a predisponoval ma na to, aby som sa stala ľahkou obeťou toxických ľudí a emocionálnych manipulátorov.

 

Otázkou zostáva, prečo mi to tak dlho trvalo nájsť

zmysel môjho života?

Prečo som neurobila to čo ma napĺňa a robí šťastonou oveľa skôr?

 

V tom čase som stretla svojho budúceho manžela. Jeho forma komunikácie, kontroly a kritiky mi bola natoľko známa, že vďaka môjmu podmienečnému detstvu vo mne vyvolávali pocit spolupatričnosti. Môže to znieť akokoľvek nepochopiteľne, ale to, čo poznáme z detstva, potom sami nevedome v dospelosti vyhľadávame a vytvárame akýsi generačný cyklus. Podmienečné správanie druhých je nám natoľko známe, že ho vnímame ako prejav lásky, pretože počas detstva nám pozornosť bola prejavovaná podmienečnosťou. A tak vlastne ani netušíme, ako sa bezpodmienečná láska prejavuje, pretože sme ju nikdy nezažili.

Prešlo niekoľko rokov a ja som sa vydala za človeka, ktorý od momentu svadby mal všetko, čo som robila, pod kontrolou. O pár mesiacov neskôr sme sa odsťahovali do Ameriky, kde som vôbec nikoho nepoznala a kde som zažila kultúrny šok. Bol to pre mňa úplne nový svet a ešte väčšia vzdialenosť od rodiny a všetkého, čo som v živote poznala. Prvé roky života v USA boli plné smútku a samoty, na čo určite nikdy nezabudnem. Neschopnosť hovoriť plynule po anglicky a neschopnosť pracovať, pretože som ešte nemala schválené víza, napomáhali tomu, aby môj manžel mohol mať nado mnou väčšiu kontrolu. Jeho podmienečné správanie sa začalo prejavovať veľmi často ako verbálnym, tak aj psychickým násilím. To všetko sa odrážalo na mojom fyzickom zdraví. Začala som trpieť bolesťami hlavy, nespavosťou, ale aj poruchami trávenia, ktoré časom sprevádzala depresia a pocity úzkosti. Depresia a nespavosť čoskoro viedli k migrénam. Moje zdravie bolo v dvadsiatich dvoch rokoch natoľko podlomené, že som utrpela v tomto mladom veku sériu epileptických záchvatov. Úplne som stratila krátkodobú pamäť a časť mojej dlhodobej pamäte bola úplne vymazaná. Začala som uvažovať ešte viac nad tým, čo vlastne chcem so svojím životom robiť. Bola som úplne stratená a stále som mala pocit, že neviem nájsť zmysel svojho života. Jednou vecou som si ale vždy bola istá, tým, že ešte stále (napriek mojej vnútornej bolesti) chcem urobiť svet lepším.

Prešlo ďalších pätnásť rokov. Vystriedala som veľa rozličných zamestnaní, od finančnej poradkyne, fitnes konzultantky, cez prekladateľku z ruského do anglického jazyka, ba dokonca som v štáte Virgínia mala licenciu ako privátne očko. Ale nič z toho ma vlastne nenapĺňalo. Stále som mala pocit prázdnoty a netušila som, ako urobiť môj život zmysluplným. Nepamätám si presne na ten moment, ale jedného dňa som to jednoducho vedela, vedela som konečne, čo chcem so svojím životom robiť. No stalo sa tak až po vyslobodení sa z môjho podmienečného manželstva! A práve vtedy, keď ma manžel opustil kvôli inej žene, som klesla na úplné dno. Uistilo ma to ešte viac v tom, že si nezaslúžim byť milovaná a že nemám hodnotu. Celý život mi to bolo pripomínané spôsobom, ako sa ľudia a rodina ku mne správali. No a teraz to potvrdil aj môj manžel.

Len láska k mojej dcére mi dávala silu bojovať a ísť ďalej. Vtedy som ešte netušila, že som sa oslobodila od podmienečnosti. Vedela som len to, že cesta za sebapoznaním nebude ľahká, ale všetko dobré v živote predsa niečo stojí! Začala som študovať a robiť vlastne to, v čo dnes verím a čo je mojím životným poslaním. Presne v tom čase, keď som po prvý raz v živote začala robiť to, čo ma baví, začal sa zlepšovať aj môj psychický stav. A so psychickým zdravím sa zlepšovalo aj moje fyzické zdravie natoľko, že migrény skoro úplne pominuli.

Dnes to ale už viem! Bol to môj nefunkčný podmienečný psychologický program, ktorý ma počas detstva naučil uprednostňovať a napĺňať potreby druhých pred mojimi vlastnými potrebami. Bol to môj nefunkčný psychologický podmienečný program, ktorý mi nedovoľoval byť naozaj šťastnou, lebo ja som si to vlastne nezaslúžila. Môj vnútorný kritický hlas mi cez podmienečné jadrové presvedčenia neustále našepkával, že nemôžem byť predsa šťastná, keď moja mamka už nežije! Nemôžem byť predsa šťastná, keď môj otec pije! Nemôžem byť predsa šťastná, keď si moja sestra myslí, že nie som dobrý človek! Nemôžem predsa v živote niečo dosiahnuť, keď ma druhí presviedčajú o tom, že to nedokážem!

Vďaka štúdiu psychológie sa môj život pomaly začal meniť a vlastne mi zachránil život! Možno sa vám to zdá neuveriteľné, ale ja tomu verím. Štúdium psychológie mi pomohlo pochopiť, ako detstvo ovplyvňuje vývoj osobnosti. Ale aj to, ako veľmi chceme byť v živote milovaní a ako veľmi túžime po bezpodmienečnej láske a bezpodmienečnom živote. Tak veľmi túžime byť milovaní, že sme práve pre túto lásku schopní urobiť úplne všetko, dokonca stratiť aj samých seba. Psychológia mi otvorila bránu k pochopeniu, že ak počas detstva nespoznáme bezpodmienečnú lásku a nevytvoríme si bezpečnú vzťahovú väzbu, naše podvedomie ju potom hľadá celý život. No ale veľmi často na nesprávnom mieste.

Dnes verím, že jedným z dôvodov, prečo som sama išla takúto bezpodmienečnú lásku hľadať až do Ameriky, bolo, že po smrti mamy som ju nepociťovala. Podmienečné jadrové presvedčenia ma utvrdzovali v tom, že nie som dosť dobrá a milovaniahodná. Chcem podotknúť, že môj otec sa vždy snažil byť dobrým otcom, a verím, že sám netušil, aký vplyv a následky má jeho správanie, presne tak isto ako veľa rodičov dnešnej doby. Po strate milovanej osoby bol sám stratený na svojej životnej ceste a vlastne robil všetko tak, ako najlepšie vedel. Tak isto moja sestra, hoci jej kritické slová mali vážny dopad na moju osobnosť. Často si neuvedomujeme, že detská duša je tak veľmi krehká, že kritika ju môže úplne zničiť a odsúdiť na celoživotnú podmienečnosť!

Galéria môjho bezpodmienečného života

 

 

 

.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

„Hľadajte samých seba a nedovoľte iným, aby vám radili, ktorým smerom máte ísť. 

Je to len vaša cesta a váš smer.

Na ceste za sebapoznaním sa iní môžu pridať, ale nemôžu za vás túto cestu prejsť.“